Amalgám – strieborný jed

„Chcem, aby ľudia vedeli, že otrava ortuťou je aj niečo iné, ako len poškodenie orgánov. Táto otrava napadá vaše vnútro, vaše JA a vašu dušu. Sú to stavy totálnej rozumovej a citovej otupenosti, keď nedokážete myslieť, hovoriť  /miešajú sa vám slová bez toho, aby ste to mohli nejako ovplyvniť/, čítať, počítať. Stavy, keď si vaša pamäť „odíde jednoducho na dovolenku.“ Nedokážete sa na nič rozpamätať, neviete sa orientovať v čase, žijete len v sekunde, ktorú práve preživate. Váš mozog je zatiahnutý oblakom hmly a vy si pripadáte ako v drevenej bedni 1x1 meter. Neviete, čo bolo, čo bude. Začínate sa báť sám seba, pretože nemôžete viac zodpovedať za svoje činy, neveríte si, máte strach, aby ostatní nezbadali  váš „debilizmus“ a tak prerušíte kontakty a všetky aktivity. Sú to neopísateľné stavy, keď vystupujete zo svojho tela a vidíte svet z perspektívy niekoho alebo niečoho úplne ineho. Stáva sa z vás úplne iná osobnosť s pocitmi a reakciami, ktoré vám boli dovtedy úplne neznáme – agresivita, hádavosť, nenávisť, hlboký smútok, uplakanosť. Sú dni, keď by ste najradšej všetko skončili a ten hnusný otupený tlak vo vašej hlave vás tlačí jedným nebezpečným smerom. Charakteristické pre túto otravu je aj to, že tieto stavy sa striedajú so stavmi uvoľnenia. Prichádzajú a odchádzajú nečakane a nebadane. Toto všetko mám za sebou a ubezpečujem vás, že za tým nie je žiadne psychické ochorenie.“
Tieto riadky som napísala v prvých jasnejších dňoch po dvoch rokoch strašidelnej otravy ortuťou . Keďže v našej rodine dobré zuby boli skôr raritou, snažila som sa starať o svoj chrup. V tridsiatke bola moja ústna dutina vyplnená  šestnástimi amalámovými výplňami.  Pamätám sa ešte, ako mi jeden starší zubár povedal, že budem mať s týmto vybavením raz obrovské problémy. Nechápala som vtedy, čo myslí a s pokojným svedomím som si dala vložiť ďalšiu amalgámovú výplň, veď bola „zadarmo“.

Ale poďme po poriadku ...

Príznakmi otravy som trpela už dobrých 10 rokov. Prvé vážnejšie symptómy prišli v roku 1996. Búšenie srdca, pichanie v oblasti hrudníka a k tomu neopísateľné stavy strachu a úzkosti. Dvakrát sme volali pohotovosť, pretože som bola presvedčená, že zažívam infarkt. Pri druhej návšteve záchranárov som zaregistrovala ich posmešné pohľady. Odporúčili mi autogénny tréning. Nasledovali nespočetné návštevy u lekárov a dôkladné často veľmi nepríjemné vyšetrenia. Nikto však nedokázal určiť pôvod mojich zdravotných problémov. A to som ešte nerozprávala o psychických stavoch otupenosti, za ktoré som sa hanbila. Na myšlienku, pozrieť sa mi do úst a  vziať do úvahy mojich šestnásť amalgánov, neprišiel nikto z nich. Všetky útrapy sa ako zázrakom skončili, keď som ostala tehotná so svojou dcérkou. Lucinka bola veľmi uplakané, nervózne a nešťastne pôsobiace dieťa. O dva roky sa mi narodila Linduška s mykózou /pliesňové ochorenie/  ústnej dutiny. Bola vždy veľmi pomalá a zábudlivá. Dnes už viem, že som veľkú časť ortuťového zamorenia predala na svoje deti. V podstate som počas tehotenstva detoxikovala svoje telo od ortute. Preto to náhle zlepšenie. Asi po piatich rokoch sa symptómy ochorenia začali opäť vracať. A to vo svojom celom spektre. Večná únava, bolesti svalov, neskôr sa pridali závrate, nevoľnosť a ten nepríjemný horúci tlak v hlave. Spočiatku som si myslela, že sú to príznaky porážky. Opäť som nastúpila „beh na dlhé trate“ po lekároch. No opäť mi žiadny z nich nevedel pomôcť. Cítila som, ako ma postupne zaraďujú do škatulky psychicky labilných hypochondrov. Veľmi nepríjemný pocit, najmä keď zistíte, že vám vlastne nikto neverí. Bez papiera od lekára vám predsa nič vážne nemôže byť. Keď zistíte, že vám prestávajú veriť aj vlastní a začínajú si za vašim chrbtom robiť posmešky, bolí to ešte viac.  Medzitým som sa rútila ďalej dolu vodou. Pozorovala som, že mi odchádza pamäť, schopnosť logicky myslieť a uvažovať. Nedokázala som sa orientovať v čase a plynule hovoriť. Nebola som schopná si napísať nákupný lístok, nevedela som, čo som robila pred pol hodinou. Cítila som len totálnu otupenosť a prázdnotu. Vlastne som necítila nič. Z času na čas som mala dobré chvíle, kedy som sa vrhala na počítač a hľadala niečo, čo by mi mohlo aspoň naznačiť, čo sa so mnou práve deje. V nemeckom internete som našla stránky, ktoré presne popisovali moje príznaky. Pomaly začalo vo mne klíčiť podozrenie, že všetky tie ohavné symptómy môžu pochádzať z amalgámových výplní v mojich ústach. Prvá cesta viedla k zubárom, avšak opäť  úplne zbytočne. Pokúšali sa ma presvedčiť, že si všetky tie potiaže iba namýšľam. Pracovníčka zdravotnej poisťovne, s ktorou som telefonovala ohľadom prebrania nákladov za výmenu amalgánových výplní ma odbila vetou: „To by mohol každý prísť, dajte si zröntgenovať radšej hlavu.“ Bola som na dne.  Vedela som, že lekári ani zubári mi nepomôžu, že zdravotná poisťovňa mi vybranie blomb neuhradí. V beznádeji som začala listovať v telefónnom zozname. Nakoniec som zatelefonovala liečiteľke s doktorským titulom a slovenským menom. Bolo to moja záchrana. MUDr. Stanislava Wüst mi konečne potvrdila moje podozrenie na otravu ťažkými kovmi.   

 
MUDr. Stanislava Wüst, zubná lekárka a liečiteľka

„Symptómy otravy ortuťou sú skutočne rôzne a nešpecifické. Ich zoznam je veľmi dlhý počnúc depresiami a končiac pretrvávajúcimi pliesňovými infekciami. Zdá sa však, že pacienti majú jedno spoločné. Pôsobia neprítomne a pri rozhovoroch udávajú, že sa cítia ako v nesprávnom filme. Keďže sa  ťažké kovy usádzajú v tkanivách a orgánoch, nedajú sa dokázať jednoduchým krvným testom. Podávame pacientom vylučovaciu látku /DMSA/, ktorá viaže pousádzanú ortuť a vylučuje z tela. O pár hodín na to testujeme moč a zaznamenáme podľa množstva vylúčenej ortute približné zamorenie organizmu.“

V mojom prípade bola diagnóza jednoznačná. MUDr. Wüst mi odporučila kompletné odstránenie všetkých amalgámových výplní za súčasnej detoxikácie organizmu látkou DMSA. Blomby sa museli vyberať postupne, max. 1-2 za mesiac, pretože vyvŕtaním amalgámu sa do organizmu uvolňuje ďalšie veľké množstvo ortute, čo má za následok zhoršenie všetkých symptómov. Súčasne som podporovala vylučovacie orgány - ladviny, pečeň, žlčník a lymfatický systém. Bola to bolestivá a dlhá cesta, ktorá trvala rok a pol. Konečne som však mala nádej, že sa raz všetko skonči a ja budem opäť normálnou ženou a matkou. 13. marca 2007 mi bola odstránená posledná amalgámová plomba. Od vtedy som ako znovuzrodená. Dokážem sa opäť tešiť a usmievať, myslieť a cítiť. I keď mi vŕta v hlave ešte veľa otázok, na ktoré mi nikto nevie odpovedať. Prečo ma nechali tak dlho trpieť? Kto je zodpovedný za poškodenie môjho zdravia a zdravia mojich dcérok? Prečo nikto nechce mať s touto diagnózou nič spoločné? Diagnóza, ktorá je tak strašná, bolestivá  a dokáže do takej miery narušiť vnímanie, že mnohí ľudia nedokážu s ňou ďalej žiť a rozhodnú sa ukončiť svoje trápenie. Možno by stačilo pozrieť ľuďom s psychickými problémami len do úst a poslať ich z čakárne u psychiatra do čakárne k zubárovi ...

© topovoc