Pri spomienke na ten strašný čas ma zaplaví akýsi divný pocit smútku a napadajú ma dve slová – hrôza a nespravodlivosť. Hrôza z prežitého a nespravodlivosť z vykonaného. Celý svoj život som dbala o svoje zdravie a o zdravie svojích detí, kým som neprišla na to, že nám ho “niekto” poriadne zruinoval.
O.K., ospravedlňujem to, keď sa povie, že vtedy sa ešte nevedelo o škodách, ktoré môže amalgámová plomba na zdraví spôsobiť. Ale v žiadnom prípade sa nedá ospravedlniť to, že ešte v dnešných dňoch sa amalgámové plomby zakládajú do úst ľudom a deťom. (V USA, Rusku a Nórsku je už amalgám zakázaný!). Taktiež sa nedá ospravedlniť to, že celý zdravotný systém je vybudovaný na takom špinavom základe, že za iné výplne si človek musi priplácať, čím je nepriamo nútený si dať do úst toto svinstvo. Neospravedlňujem, že lekári odvracajú hlavy od tejto skutočnosti a keď sa im pozriete do úst, máloktorý má v ústach amalgám. Zubárske ambulacie musia byť na podnet ekológov vybavené osobitným odtokom pre odvádzanie zvyškov z amalgámových plômb (aby sa zabránilo znečisteniu spodných vôd ortuťou), ale 3-4 g ortute v ústach pacientov sa paradoxne považujú za neškodné. Kde je tu prosim vás logika??? Považujem za svoju povinnosť hovoriť o tejto problematike, aby ľudia, ktorí ešte netrpia príznakmi tejto otravy, sa čo najskôr tohoto jedu zbavili. A tí ostatní, ktorí práve možno teraz zistili, čo môže byť príčinou ich chronických a nevysvetliteľných symptómov, tým zostávajú už len dve možnosti: buď sa zmieria so svojím osudom a budú naďalej trpieť, kým sa aj u nich „sud naplní“, alebo si plomby nechajú vymeniť. V tom prípade však musia bezpodmienečne brať DMSA — látka, ktorá viaže a vylučuje ortuť, pretože samotné vybratie amalgámu ich symptómov otravy zrazu a automaticky nezbaví, práve naopak další prísun ortute (uvoľnenej počas vyvrtávania) ich môže „položiť“ úplne.
Chcem, aby ľudia vedeli, že pri otrave ortuťou ide o niečo viac ako len o poškodenie orgánov. Táto otrava napadá Vaše vnútro, Vaše JA a Vašu dušu. Sú to stavy totálnej rozumovej a citovej otupenosti, keď nedokážete myslieť, hovoriť (miešajú sa vám slová, bez toho aby ste to mohli ovplyvniť), čítať, počítať. Stavy, keď si vaša pamät “odíde jednoducho na dovolenku”. Nedokážete sa na nič rozpamätať, neviete sa orientovať v čase, žijete len v sekunde, ktorú práve prežívate. Váš mozog je zatiahnutý oblakom hmly a vy si pripadáte ako v drevenej bedni 1x1 m. Neviete čo bolo, čo bude. Začínate sa báť sám seba, pretože nemôžete viac zodpovedať za svoje činy, neveríte si, máte strach, aby ostatní nezbadali váš “debilizmus” a tak prerušíte kontakty a všetky aktivity. Sú to neopísateľné stavy, keď vystupujete zo svojho tela a vidíte svet z perspektívy niekoho alebo niečoho uplne iného. Stáva sa z vás úplne iná osobnosť s pocitmi a reakciami, ktoré vám boli dovtedy úplne neznáme—agresivita, hádavosť, nenávist, hlboký smútok, uplakanosť. Sú dni, keď by ste najradšej všetko skončili a ten hnusný otupený tlak vo vašej hlave vás tlačí jednym nebezpečným smerom. Charakteristické pre túto otravu je aj to, že tieto stavy sa striedajú so stavmi uvoľnenia. Prichádzajú a odchádzajú nečakane a nebadane. Toto všetko mám za sebou a ubezpečujem vás, že za tým nie je žiadne psychické ochorenie.
Svetlana Wenzl |
